Hlávka kelu skorých odrôd má váhu 300 gramov až 1 kilogram, jesenné a zimné odrody vážia 1 až 3 kilogramy. Neskoršie odrody majú listy hrubšie a tvrdšie, chuť je viac kelová.
Viete, že…?
Svoju peknú zelenú farbu si kel udrží, ak ho nebudeme príliš dlho variť vo vode. Odporúča sa variť pri vysokej teplote, ale bez pokrievky a len krátko, aby sa nesfarbil do sivozelena.
Vysoký obsah vitamínu C v hlávke kelu napríklad významne posilňuje imunitný systém, vitamín B1 – tiamín podporuje nervový systém, má veľký vplyv na sústredenie a odolnosť proti stresom, draslík pomáha detoxikácii organizmu, vláknina podporuje trávenie. Kel celkovo podporuje a posilňuje imunitný, cievny aj nervový systém, má kladný vplyv na činnosť srdca a tráviace ústrojenstvo. Má tiež významné preventívne účinky proti rakovine hrubého čreva a ďalších vnútorných orgánov. Pomáha aj pri liečbe rôznych druhov ekzémov. Kel znižuje hladinu cholesterolu, je významným zdrojom kyseliny listovej, ktorá je dôležitá pre zdravý vývoj ľudského plodu i krvotvorbu. Pri bolesti chrbtice treba vyskúšať osvedčené nočné obklady z kelových listov. Veľký krajný list treba jemne naklepať tĺčikom na mäso, priložiť na boľavé miesto v krížovej oblasti a prekryť tričkom. Po niekoľkých hodinách list zhnedne a bolesť poľaví.
Vitamíny
C, B1, B2, B3 a B9, E, K
Živiny a minerály
vláknina; vápnik, horčík, draslík, fosfor, sodík, selén, železo
Kel sa nekonzumuje v surovom stave, ale v teplej kuchyni sa môže pripravovať a upravovať mnohými spôsobmi – varením v horúcej vode, šetrnejšie v pare, dusením, vyprážaním, zapekaním… Medzi najznámejšie jedlá, pripravované z kelu, patria kelové karbonátky s mäsom i bez mäsa, dusený kel alebo kel dusený s bravčovým mäsom. Používa sa aj do polievok a omáčok. Kel na rozdiel od kapusty nie je vhodný na nakladanie. Krátko povarený a vychladnutý sa môže pridávať aj do zeleninových šalátov.
Kel bol známy už v dávnych dobách, jednoduché druhy kelu sa podľa zobrazenia na freskách pestovali v starom Egypte. Zmienky o keli sú i zo stredoveku, zo 16. storočia pochádzajú záznamy, v ktorých sú zmienky o jeho pozitívnych účinkoch na ľudský organizmus. V 17. storočí sa odrody kelu začínali podobať súčasným a v ďalšom období sa kel začal šľachtiť.
