Zmenil sa za tie roky vkus Slovákov? Upúšťajú od "klasiky“, čiže veľká trávnatá plocha a okolo plota tuje?
František: Zmenil sa a zásadne posunul. Len tráva a tuje sú už, najmä v mestských a prímestských oblastiach, prežité, ľudia si už tento mód odžili, teraz chcú skutočnú záhradu.
Martin: Takú, kde chcú tráviť čas s rodinou či s priateľmi a chcú si užiť harmóniu, pestrosť. Zeleno-zelená kombinácia už je fádna. Mód, ktorý ich po stavbe domu zbavil hliny a prachu, zabezpečil súkromie a poskytol zelenú plochu na hry detí, je už nedostačujúci. Ľudia chcú v záhrade žiť, nevnímajú ju už len ako výbeh pre deti.
Trendom sú pokryvné rastliny namiesto trávnika, ktorý vyžaduje veľa starostlivosti. Sú žiadané?
František: Alternatívu trávnika veľmi radi komunikujeme, pretože trávnik, podľa nás, nie je univerzálna výplň záhrady. Potom je to už len o prieniku kritérií – vlastností stanovišťa, jeho podmienkach a preferenciách domáceho. V porovnaní s náročnosťou starostlivosti o trávnik sú tieto alternatívy takmer bezúdržbové, presnejšie – starostlivosť je porovnateľná alebo nižšia ako starostlivosť o bežné kvitnúce kry.
Martin: Stále vravíme, že trávnik je najsmädnejšia a najhladnejšia plocha v záhrade. Spotrebuje najviac vody a živín. Je to prirodzené, pretože pravidelne z neho kosením odstraňujeme veľký objem organickej hmoty, ktorý stále dorastá, a to si žiada ďalšie živiny a vodu. Existujú však alternatívy, ktoré vyžadujú oveľa menej vstupov, ako „rozmaznaný“ trávnik.
Mnoho ľudí preferuje tzv. bezúdržbové záhrady. Čo si ľudia pod týmto pojmom predstavujú?
František: Na začiatku bol bezúdržbový trávnik, iba poliať, pohnojiť a pokosiť. Zmenil sa však pohľad na trávnik, už ho vnímame ako viac-menej náročný na údržbu. O všetko sa treba starať, lebo si to buď začne žiť vlastným životom, alebo to nebude napĺňať naše predstavy. Bezúdržbový nie je ani betónový chodník.
Martin: Existujú permakultúrne záhrady, ktoré vyžadujú minimum vstupov, ale bezúdržbová, respektíve záhrada s nulovou údržbou je čistý mýtus. Ešte aj v kamienkovej zenovej záhrade musíte občas vyplieť náletovú burinu.
Ľudia si napríklad pod bezúdržbovou záhradou predstavujú, že v nej nebude rásť burina. Dá sa burina vyhubiť?
František: Burinu, resp. prírodu nezastavíme. Môžeme viacerými technikami čiastočne obmedziť jej rast – pravidelne preplievať, čo sa páči mnohým z našich divákov, ale je to časovo a v podstate aj finančne náročnejšie, ak to berieme tak, že to robí externý záhradník. Geotextília je na opačnej strane možnosť, ako zabrániť burine rozširovať sa. No aj tu sa vyžaduje istý znalostný prístup – odkiaľ, pokiaľ a na ako dlho. Použitím geotextílie znižujeme kvalitu pôdy, kvalitu výmeny plynov a pôdnych procesov, preto nie je žiaduce ju mať na záhone natrvalo. Po čase, keď sa kry rozrastú, a prirodzene obmedzia rast burín, je dobré ju odstrániť, čiže vnímať ju ako podporu rozvoja rastlín. Niečo ako kvapková závlaha, ktorá by sa mala po 2 až 3 rokoch vypnúť, pretože si vyrastené rastliny už samy dokážu vytiahnuť vodu aj z väčších hĺbok.
Martin: Do istej miery geotextília obmedzí rast burín, nie je však stopercentným prostriedkom na ich odstránenie. Navyše – pri pohľade na pedologickú mapu našej krajiny vidieť, že prevládajúcimi pôdnymi typmi sú hnedozeme, fluvizeme, rendziny… teda typy s vysokým obsahom ílu. Geotextília na takýchto pôdach výrazne obmedzí prísun kyslíka a následne život v pôdnom profile. Je teda otázne, za akú cenu a do akej miery je geotextília prostriedkom k niečomu, čo je len mýtus – k bezúdržbovej záhrade.
Dnes má väčšina ľudí malé pozemky pri domoch, chcú mať ale v záhrade všetko – úžitkovú aj okrasnú záhradu, ale aj priestor na relax. Je to pre vás výzva?
František: Na malom priestore sa ťažšie manévruje, a niekedy sa nedajú robiť zázraky. Ale dnes už, našťastie, začínajú prevládať nálady ako – zverme sa odborníkom, prípadne – relax zóna, úžitková alebo okrasná zóna na „úkor“ plochy trávnika.
Martin: Malý priestor je vždy veľká výzva. Práve preto, že v ňom chcú mnohí mať všetko. Musíme premyslieť využitie každého metra štvorcového a efektívne celý priestor naplánovať. Krivky napríklad neprichádzajú do úvahy, priestor definujeme v pravouhlých líniách.
Ako je to s ovocnými stromami alebo kríkmi v malej okrasnej záhrade?
F: Aj tu už existujú riešenia, ktoré šetria priestor. Sú to trpasličie odrody, úzke vretená alebo samoopelivé druhy, či už ovocných stromov alebo aj kríkov.
Martin: Dnes sú už bežnou súčasťou a dokážu byť aj krásne. Zo stĺpovitých odrôd jabĺk, hrušiek či čerešní máte dokonca peknú živú stenu, takže máte dva v jednom – ovocie, aj pohľadovú optickú bariéru voči susednému pozemku.
Šesť rokov tvoríte záhrady "v priamom prenose“ v televízii v programe Nová záhrada. Podľa akých kritérií vyberáte záhrady do relácie?
František: Kritérií je viac, resp. vždy zvažujeme výber komplexne. Možnosti a zároveň obmedzenia priestoru, preferencie domácich, alergie, zvieratá, štýl, deti, časová dostupnosť, logistické či finančné možnosti. Kritériom je aj to, aby domáci dokázali pre kamerou komunikovať. Prirodzene, vecne, otvorene.
Martin: Okrem tohto všetkého sa snažíme, aby boli riešené záhrady vždy iné, aby sa líšili typovo, príbehom domácich či riešením. Aby sa nestalo, že divák uvidí v dvoch za sebou idúcich epizódach napríklad dve podobné záhrady vo svahu, riešené terasami.
S akými zaujímavými, respektíve nezvyčajnými požiadavkami ste sa za tie roky stretli?
František: Pri každej záhrade sú požiadavky jedinečné. Niekto by ich mohol nazvať nezvyčajnými, ale my sa snažíme im vyhovieť, ak sú pre nás zrealizovateľné, a zároveň majú ambíciu byť aj rozvoja schopné, minimálne udržateľné. Nezvyčajnými sa pre nás pomaly stávajú požiadavky na bezúdržbovú záhradu. Záhrada, kde bola požiadavka, aby v nej boli vysadené len na bielo kvitnúce rastliny, nie je podľa mňa nezvyčajná, len individuálna, resp. vyhranená požiadavka.
Martin: Požiadavka na bezúdržbovú záhradu je taká častá, že vôbec nie je nezvyčajná, ale svojím obsahom je úplne mimo realitu. Je pravda, že ľudia majú rôzne predstavy, ktoré sa snažíme splniť, ak to nie sú vyslovene bludy. Neraz trpezlivo vysvetľujeme, že nie je potrebná až taká veľká plocha trávnika, že geotextília nie je nevyhnutná, že aj úžitkové hriadky a ovocné dreviny dokážu byť krásne. Ale mali sme už aj zadanie, ktoré znelo: „Chlapci, ja vám dôverujem, spravte mi tu, čo uznáte za vhodné, ale ani jeden kvet, list či prvok nesmie byť žltý. Nechcem tu nič žlté!“ A stalo sa.
Čo musia splniť ľudia, ktorí si prostredníctvom televíznej obrazovky chcú dať prerobiť záhradu?
František: Musia sa prihlásiť cez web formulár a odoslať fotografiu a predstavu o záhrade. Potom sa treba obrniť nekonečnou trpezlivosťou. Žiadostí je neúmerné množstvo. Ak si ich vyberieme, čaká ich obhliadka záhrady a naozaj vážne zamyslenie sa o zmysle a účele zmien v záhrade, pretože nerobíme zmeny pre seba, ale pre domácich. A tieto služby si hradia. Nejde len o to, ukázať sa v telke, ani o komparz, ako si mnohí myslia, vyžaduje to osobný a zaangažovaný prístup.
Martin: Prihlásiť sa je prvý krok, po ktorom nasledujú ďalšie, napríklad aj zopár stretnutí – na obhliadke, na prezentácii návrhu, na schválení rozpočtu, plánovaní realizácie. Až na konci procesu, ktorý nie je vidieť, si vyhrnieme rukávy a pustíme sa do fyzickej práce.
Stalo sa, že ste napokon vybranú záhradu nerealizovali?
František: Stalo, a nie raz. Stane sa to, ak sa naše spoločné predstavy o záhrade príliš líšia, ak sú domáci časovo neflexibilní, ak majú očakávania, ktoré kolidujú s našimi možnosťami, ak sa dramaturgicky zmena záhrady nenaplní, ak sa finančne nezladíme, ak to nakoniec tesne pred natáčaním vzdajú…
Martin: …ak si musia dokončiť chodníky, izoláciu domu, terasu, parkovanie, rôzne technické prvky, čo často zistia až pri našej návšteve. Ale aj v prípade, že sa medzičasom domáci rozvádzajú, ochorie člen rodiny, alebo sa stane iná nepredvídateľná udalosť. Je veľa dôvodov, prečo môže realizácia dohodnutej záhrady stroskotať.
Je možné vyhovieť nárokom ľudí, ak vidíte, že na ich pozemku je zlá pôda alebo je problém s vodou?
František: Udržateľnosť záhrady je dôležitý parameter pri tvorbe záhrad. Snažíme sa nielen vyhovieť požiadavkám a nárokom ľudí, ale aj vytvoriť podmienky, aby sa založená záhrada rozvíjala. Kvalitná pôda a dostupnosť vody sú jedny zo základných podmienok. Bez vody nie je život.
Martin: Dôležité je pozorne počúvať domácich a pri plánovaní vziať všetky limity do úvahy – aj zlú pôdu či problém s vodou. Všetko sa dá vyriešiť. Nie je problém nájsť problém – riešenie je nájsť riešenie.
Akých chýb sa najčastejšie dopúšťame pri starostlivosti o záhradu?
František: Dávame trávnik aj tam, kde nemá zmysel, polievame záhony rovnakou dávkou vody ako trávnik, čiže nadmerne, nerežeme pravidelne kvitnúce kry, sadíme rastliny žijúce v tieni na slnečné stanovištia a naopak, kyslomilné do zásaditých pôd, atď…
Martin: …hnojíme bez znalostí obsahu živín v pôde, alebo bez testu pH pôdy, predčasne zrežeme krátkoveké trvalky, ktoré sa množia samovýsevom, ako je napríklad železník, používame prednostne chemické postreky namiesto lepšie fungujúcej biologickej ochrany, ktorú však treba dobre načasovať.
Existujú rastliny, ktoré v záhradách preferujete, a ak je to čo i len trochu možné, snažíte sa ich "prepašovať“ do záhrad, ktoré realizujete?
František: Nerobíme nič v rozpore s preferenciami domácich. Skôr sa snažíme prepašovať do záhrady obľúbené druhy domácich, alebo potom naopak, vynechávame rastliny, ktorým sa z dlhodobého hľadiska nedarí, ktoré napádajú škodcovia, choroby, trpia chladnou a suchou jarou, alebo teplým a veterným letom, alebo ešte stále u nás vymŕzajú.
Martin: Vždy je to skôr prienik dvoch množín prvkov: 1. predstavy domácich o rastlinách a 2. limitov, aké na záhrade panujú. Čiže na slnečné stanovište s priepustnou, s neutrálnou či mierne zásaditou pôdou s obmedzeným zavlažovaním nebudeme sadiť napríklad rododendron, azalku či hortenziu. Ak sú však na zozname obľúbených kvetov aj rudbekie, tavoľníky a ruže, tieto do kompozície začleníme. Ale je pravda, že zbožňujem čučoriedky, a tie sa do každej záhrady, ak to podmienky dovoľujú, snažím „prepašovať“ tak, že vysvetlím domácim ich benefity.
Mávajú klienti požiadavky, od ktorých ich odhovárate?
František: Požiadavky majú rôzne, veľakrát je to iba o vhodnej forme argumentácie, komunikácie, alebo prístupe k záhrade, respektíve k samotnej prírode. Nič nechceme „znásilňovať“.
Martin: Stane sa aj to. Vtedy sa im snažíme vysvetliť, že neexistuje bezúdržbová záhrada a geotextília nie je jej zárukou.
Môžeme pestovať aj v tieni či polotieni kvitnúce rastliny?
František: Úplne s prehľadom, a aj niektoré ovocné.
Martin: Samozrejme! A je ich celá kopa – ale určite nie levanduľa.
Vraciate sa do záhrad, ktoré prerobíte? Stane sa, že záhradu nájdete zanedbanú?
František: Vraciame sa, a radi. Teší nás, keď nájdeme záhradu, v ktorej vidíme vzťah a starostlivosť o ňu. No sú aj rozpačité pohľady, ale to je život. Údržba záhrady je na ramenách domácich a ako si to zariadia, takú potom z toho majú radosť.
Martin: Vraciame sa, či už mimo kamery, alebo s ňou. To je koniec koncov koncept nášho formátu – ukázať po rokoch progres, záhradu v plánovanom stave, nádheru, ktorá môže inšpirovať ostatných. Žiaľ, nie vždy je to tak. Občas nájdeme záhradu po rokoch aj zanedbanú.
Ako ste sa dostali k záhradníčeniu? Ste obaja záhradní architekti?
František: Ja som vyštudovaný ekonóm, Martin záhradný architekt. Spojili sme sa, pretože aj služby v záhradníctve musia mať nastavené procesy a, samozrejme, aj profitabilitu. Podnikový menežment tu nie je iný ako u iných malých firiem poskytujúcich služby.
Martin: Vždy som mal vzťah k životu a k všetkému krásnemu. Často a rád som maľoval a písal, zúčastňoval som sa na biologických olympiádach. Pôvodne som chcel byť veterinár, napokon som sa prihlásil na talentové skúšky na vtedajšiu VŠP v Nitre a absolvoval SPU ako súčasť prvého ročníka záhradných architektov vyštudovaných na Slovensku (dovtedy sa, počas federácie, tento odbor študoval v Lednici).
Foto: Marian Datko
Ako vzniklo vaše duo?
František: Pôvodne sme boli na obraze kvinteto vedené jedným záhradným odborníkom, neskôr sa to pretransformovalo do dnešnej podoby. Prešlo si to, neustále prechádza, a aj prechádzať bude svojím vlastným vývojom. Osobne sa poznáme už od školských čias, asi od druhého stupňa základky.
Martin: Hoci sme nechodili do jednej triedy, spájali nás mimoškolské aktivity vo vtedajšej pionierskej organizácii. Na gymnáziu sme už sedeli v jednej lavici, potom sa naše cesty rozišli. Dočasne.
Ste spolu roky, nemáte niekedy ponorku?
František: Sem-tam máme iné predstavy o konkrétnych procesoch alebo postupoch, výsledok, respektíve potrebu zrealizovať čo najlepší výstup, však vnímame rovnako. Máme na starosti každý inú oblasť, takže si minimálne lezieme „do kapusty“.
Martin: Vždy sa nájdu problémy, ale ako som už povedal, nie je problém nájsť problém. Snažíme sa sústrediť na to, čo nás spája a nie na to, čo nás rozdeľuje. A okrem veľmi podobných hodnôt nás spája aj spoločné dielo, ktoré sme spolu vybudovali.
Ľudia vás síce poznajú najmä z televízie, nie je to ale to jediné, čomu sa venujete. Čo robíte, keď vás nevidno?
František: Záhradníčime na plné obrátky. Obhliadame, beháme, navštevujeme, komunikujeme, realizujeme, proste sme na roztrhanie. Len chytiť a roztrhať.
Martin: Presne, robíme to, čo nie je vidieť, teda všetko pre to, aby bolo v ďalších epizódach vôbec čo nakrúcať. A ak je priestor, realizujeme záhrady aj mimo kamier. Mnohí sa ostýchajú ísť pred kameru, je to pre nich skôr príťaž ako bonus, ale záhradu túžia mať od nás. Snažíme sa vyhovieť, ak sa to dá.
Máte svoje vlastné záhrady? A ak áno, máte ich ukážkové alebo aj u vás platí staré známe, že obuvníkove deti chodia bosé?
František: Máme „naše“ záhrady. A sme radi, že s nimi môžeme byť pravidelne v interakcii. Čiže na vlastných chodíme bosí.
Martin: Na vlastnú záhradu nie je reálne ani hypoteticky čas. To o obuvníkovi platí na nás dokonale, preto sú všetky „naše“ záhrady – naše.
Čo sa vám na vašej práci páči a čo by ste, naopak, oželeli?
František: Mám rád celý proces, obhliadku, komunikáciu, samotnú realizáciu, výsledok, a najviac spätnú väzbu po dvoch až troch rokoch. Oželel by som ten časový tlak, stres, vypätie, ktoré je niekedy nevyhnutné, aby sme vôbec začali niečo realizovať, a často aj dokončili premenu načas a v "hodine H“.
Martin: Celý proces komunikácie a následne tvorby záhrady je nádherný! Najkrajšia je na tom práve tá odmena po dvoch, troch rokoch, keď sa záhrada dostane do plánovaného stavu. Príjemné je aj to, že úmerne zrealizovaným záhradám rastie počet našich priateľov. Určite by som ale rád oželel časový stres a ľudskú malosť v myslení: oba tieto faktory sú totiž pre mňa devastačné a demotivujúce.
