
Baklažán
Patrí rovnako ako zemiaky medzi ľuľkovité rastliny. Obsah solanových alkaloidov závisí od stupňa zrelosti plodov. S dozrievaním sa množstvo toxických látok prirodzene znižuje podobne, ako pri rajčinách, pričom moderné odrody baklažánu sú už dokonca šľachtené tak, aby ich od začiatku rastu obsahovali len minimálne množstvá. Aj napriek tomu sa však baklažán surový nekonzumuje. Jemnú hubovitú arómu rozvinie až po tepelnej úprave – pečení, grilovaní alebo dusení. Surový baklažán má gumovité až špongiovité vnútro s náznakom horkosti, ktoré je prakticky nepožívateľné.
