Pôvodne sa piekli v kláštoroch, kde sa líšili nielen recepty, ale aj prístup k ich podobe. Kým mužské kláštory uprednostňovali výrazne korenené cesto, ženské sa viac sústreďovali na tvarovanie a zdobenie. Odtiaľ viedla cesta k vzniku samostatného remesla medovnikárov, ktorí mali v mestách vlastné cechy a prísne pravidlá výroby.
Na jarmokoch a odpustoch sa medovníky predávali v symbolických tvaroch – ako srdcia, postavy či zvieratá. Slúžili ako dar, prejav náklonnosti aj ako talizman. Tie najhonosnejšie sa zdobili farbami, ľudovými vzormi a dokonca aj lístkovým zlatom, pričom neboli určené len na jedenie, ale aj na vystavenie.
Zaujímavé je, že najstaršie medovníky boli úplne jednoduché a bez polevy. Bohaté zdobenie prišlo až v 19. storočí, spolu s rozšírením cukru a nových foriem. V tom čase sa medovníky začali dostávať aj do bežných domácností a postupne sa stali súčasťou sviatočnej tradície, ktorú dnes považujeme za samozrejmú.
