Ešte pri príležitosti svojich 90. narodenín hovoril s typickým nadhľadom, že práve záujem ľudí mu dodáva energiu. „Ľudia ma stále oslovujú. Nehádžu ma do koša. Práve to mi dodáva energiu,“ povedal v rozhovore pre Pravdu. Táto veta dnes znie ako presná charakteristika jeho životného nastavenia.
Profesor Ivan Hričovský patril k tým osobnostiam, pre ktoré vek neznamenal ústup do úzadia. Naopak – bol prirodzeným zhrnutím skúseností, ktoré dokázal ďalej odovzdávať. Aj v pokročilom veku zostával odborne aktívny, pozorne sledoval vývoj v ovocinárstve a bol v pravidelnom kontakte s odbornou aj laickou verejnosťou.
Významný slovenský pomológ, profesor v odbore špeciálna rastlinná výroba na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, odborník v odbore ovocinárstvo a záhradníctvo, neúnavný propagátor záhradníctva a ovocinárstva, vedecko-pedagogický pracovník na Katedre ovocinárstva, vinohradníctva a vinárstva Fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva. Takto si ho budú pamätať generácie záhradkárov. Vždy ochotného poradiť a podporiť v pestovateľskej snahe.
Deväť desaťročí s ovocinárstvom
Narodil sa 23. januára 1932 v Hornom Hričove. Po štúdiu na Vysokej škole záhradníckej v Lednici na Morave pôsobil vo viacerých výskumných pracoviskách a ovocinárskych inštitúciách na Slovensku. Od roku 1989 bol neodmysliteľne spätý so Slovenskou poľnohospodárskou univerzitou v Nitre, kde sa zaslúžil o vznik Fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva.
Ako pedagóg vychoval generácie odborníkov, ktorí dnes formujú slovenské ovocinárstvo. Ako výskumník a šľachtiteľ zanechal konkrétne výsledky – vrátane vyšľachtenia jedinej slovenskej samoopelivej čiernej ríbezle ‘Otelo’. Ako popularizátor dokázal premostiť akademický svet so záhradami bežných ľudí.
Učiť, vysvetľovať, prepájať
Záhradkársku osvetu robil viac než šesť desaťročí. Sám hovoril o troch pilieroch, o ktoré sa opieral celý život: vedieť to, čo robím, chcieť to, čo robím, a mať ľudské srdce. Tento prístup prenášal do výskumu, pedagogiky aj praktického poradenstva.
Jeho výklad bol odborný, no nikdy nie povýšenecký. Pestovanie ovocia nevnímal ako súbor rýchlych návodov, ale ako dlhodobý vzťah. Rez ovocných stromov chápal ako porozumenie ich rastu, nie ako mechanický zásah. Práve preto jeho rady nestrácajú platnosť ani dnes – neboli viazané na trendy, ale na princípy.
Záhrada nemá hranice
Ešte ako 90-ročný otvorene podporoval pestovanie ovocia aj v mestskom prostredí. Pestovanie na balkónoch a terasách považoval za prirodzenú súčasť moderného záhradkárstva. Pripomínal, že aj v nádobách možno pestovať jahody, ríbezle, jablone na slabo rastúcich podpníkoch či hrušky na duli. Záhrada podľa neho nemala hranice – mala len možnosti.
Rovnako otvorene hovoril o klimatických zmenách, ktoré vnímal cez dlhoročné pozorovanie. Upozorňoval na posuny v pestovaní teplomilných druhov, ale aj na zvýšený tlak chorôb a škodcov. Vždy však zdôrazňoval potrebu chápať súvislosti, nie hľadať skratky.
Foto: TASR, Pavol Ďurčo
Odkaz, ktorý zostáva
Profesor Ivan Hričovský by sa dnes dožil 94 rokov. Nie je to len údaj v kalendári, ale pripomienka výnimočného života naplneného prácou, zdieľaním poznania a ľudským prístupom. Jeho najväčším dedičstvom nie sú len odborné knihy, šľachtiteľské úspechy či vyznamenania, ale tisíce záhrad, v ktorých sa dnes pracuje s väčším porozumením.
Jeho odkaz prežíva v správne vedených korunách stromov, v trpezlivosti pestovateľov a v jednoduchých vetách, ktoré ľuďom zostali v pamäti. Presne tak, ako to učil profesor Ivan Hričovský.
Aký je môj recept na dlhovekosť? Celkom jednoduchý – jedno jablko denne.Prof., Ing. Ivan Hričovský, DrSc.
